Podhusťovanie pneumatík
Dosiahnutie dobrej pohyblivosti v rozmanitých prevádzkových podmienkach je možné len za veľmi dobrých adhéznych a floatačných podmienok. Tieto vlastnosti su ovplyvnené celým spektrom konštrukčných a technických parametrov vozidla, kde na jedno z prvých miest patrí špecifický tlak v mieste styku pneumatiky so zemou.
Jednou z ciest ako dosiahnúť malý špecifický tlak je zväčšovanie styčnej plochy pneumatiky podhusťovaním. Aby bola styčná plocha zväčšená podstatným spôsobom znižuje sa tlak v pneumatikách až na 15% tlaku predpísaného pre tvrdý povrch. Deformáciou podhustenej pneumatiky pri mieste styku s podkladom a jej následnom vyrovnaní dochádza vyrovnaním behúňa pneumatiky taktiež k samočistiacemu efektu dezénu. K nevýhodam podhusťovania patrí zníženie životnosti pneumatík, preto by mali byť pneumatiky okamžite ak už viac nie je podhustenie potrebné dofúkane na predpísaný tlak, čo je však pri vozidlách, ktoré nedisponujú centrálnym hustením pneumatík často nemožné resp. vysoko nepohodlné. Pri absencii fixačného mechanizmu pätky plášta k ráfiku môže taktiež dôjsť k odlepeniu plášta od ráfiku prípadne „ustrihnutiu“ ventilu (u dušových pneumatík) čo máva za následok znemožnenie dalšej jazdy.
Zásady jazdy s podhustenými pneumatikami
- podhusťovať treba pred vjazdom na problémový úsek
- malé podhustenie nemá na prejazdnosť podstatný význam, preto treba podhusťovať aspoň na 1.0 – 0.7 kpa
- pri výjazde na pevný povrch je potrebné pneumatiky opätovne dohustiť
- vozdilo s podhustenými pneumatikami je zle ovládateľné, preto treba voliť plynulú jazdy s velkými oblúkmi
