Hlavne v jarnom a jesennom období dochádza v našich klimatických podmienkach po dlhotrvajúcich dažďoch k presýteniu pôdy vodou. Takéto presýtenie spôsobuje rozbahnenie terénu pričom únosnosť pôdy sa značne znižuje.

Pri rozbahnenom povrchu treba rozlišovať:

pôdu, ktoré je rozbahnena len do hĺbky 15 – 20 cm, kde sa pneumatika pohybuje pod rozbahnenym povrchom na súdržnej vrstve,
bažiny s pevným povrchom pod ktorým je rozbahnenaá pôda (napríklad pri rybníkoch).

V prvom prípade možno takéto rozbahnené úseky pomerne dobre prekonať s použitím predného náhonu a uzavierok diferenciálov na druhom resp. treťom redukovanom prevodovom stupni.

V druhom prípade dochádza zväčša k postupnému narušeniu k vrchnej pevnej vrstvy, kolesá sa postupne dostanú k spodnej podmočenej vrstve a po niekoľkých prehrabnutiach vozidlo uviazne. Tomuto sa dá zabrániť napríklad znížením tlaku v pneumatikách a prieskumom terénu za účelom vytýčenia najvhodnejšej cesty:

napr. kríky, krtince a stromy označujú únosnejší terén,
prieskum cesty sa može vykonať zahrotenou vrubovanou palicou, kde po zapichnutí a vytiahnuti vidíme v jednotlivývh vruboch zloženie podložia (bahno, piesčitý podklad, atď).
platí pravidlo, že ak dochádza k zabáraniu osoby, tak vozidlo tade neprejde.

Krátke úseky do 15 metrov možno prekonávať rozbehom, pri dlhších úsekoch je potrebné ísť plynulo a podľa možností priamo, lebo zatáčanie zvyšuje valivý odpor kolies a pri prehrabutí dôjde ľahko k zapadnutiu. Ak úsek prechádza za sebou viacero vozidiel je výhodnejšie neísť v jednej stope za sebou, lebo vrchná únosnejšia časť terénu je už rozrušená predchádzajúcim vozidlom. Z pohľadu plynulosti je výhodné použitie ručného plynu. Ak dochádza k spomaleniu resp. zastavovaniu vozdidla, netreba zvyšovať otáčky motora – spôsobilo by to prešmykovanie kolies a úplné zapadnutie. V takejto situácii je lepšie zastaviť a vycúvať pokiaľ je to možné späť na únosnejší terén.